DOROTA SADOVSKÁ
maľba, fotografia, video, inštalácia
Dorota Sadovská patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej výtvarnej scény. Od počiatku sa tvrdohlavo drží tradičného média – maľby – a to dokonca v klasickej realistickej podobe. Napriek tejto voľbe dokázala byť úspešnou aj v dobách pre maľbu nepriaznivých a zostáva výraznou a výnimočnou aj v súčasnosti, keď expanzia maľby prináša stále nové mená, aj keď nie vždy nové diferencované osobné štýly.
Štýl Doroty Sadovskej je naopak nezameniteľný a prestupuje celú jej tvorbu, aj jej každodenný život. Prejavuje sa v jej nezameniteľnom výzore, ale aj jasných, prirodzených a bezprostredných názoroch smerujúcich k podstate veci.
Bolo by zjednodušením pokladať Dorotu Sadovskú len za maliarku. Vždy vstupovala aj do iných médií, spájala ich a stierala hranice medzi nimi. Svojimi plátnami cielene v galerijnom priestore tvorí prostredia a inštalácie. Tradičný formát závesného obrazu jednoducho rozširuje – závesný obraz môže byť zavesený rôznym spôsobom. Hrá sa aj s rozmermi obrazov – od miniatúrnych po maximálne rozmery. Dôležitú rolu hrá aj osvetlenie, a samozrejme farba. Farba samotného plátna, ale aj farba osvetlenia, farba celého zvoleného priestoru. Dorota Sadovská nenecháva nikdy nič náhode.
Podobne postupuje aj v médiu fotografie. Rôzne fragmenty ľudského tela, vystrihnuté a rozmiestnené v galerijnom priestore sa stávajú ornamentom, inštaláciou, intervenciou hravou či znepokojujúcou. Venuje sa aj video tvorbe, kde znova stiera hranice – video v jej podaní môže byť natoľko statické, že sa stáva „elektronickou“ maľbou.
Hlavným námetom Doroty Sadovskej je ľudské telo, zobrazené realisticky, ale z nezvyklého uhľa pohľadu, takže sa často jeho realizmus stráca v absurdnej optickej skratke, čím sa mení jeho pôsobenie a objektívnosť zobrazeného sa vytráca. Často farebnosť tela splýva s pozadím, respektíve je absolútne identická, telo je ponorené vo farbe okolia, priestor aj človek sú jedno. Trvalou témou v Sadovskej tvorbe sú zobrazenia svätých, zobrazenia nahých ľudských tiel z nadhľadu. Sú identifikovateľní atribútmi, ale do popredia sa dostáva práve ich ľudský rozmer. Paradoxne, či celkom logicky, práve ich zobrazenie ich telesnosti podčiarkuje ich spiritualitu
.
Vážnosť a duchovnosť nevyplýva z témy svätých, ale zo spôsobu zobrazenia. Znázorňuje ľudské telo realisticky, možno priam banálne. Výnimočný je neobvyklý pohľad, ale to samo o sebe by nestačilo. Iste, aj farebnosť, spomínané prestupovanie, zjednotenie tela a prostredia farbou napomáha odhmotneniu. Rovnako aj oprostenie od akýchkoľvek iných rušivých momentov, pozadie je čisté. Princípom je samotný prístup autorky k človeku. Jednoduchým znázornením tela odhaľuje jeho vnútro. (Aj keď väčšina ľudí radšej netuší, telá hovoria vždy absolútnu pravdu o duši.) Tým, že pristupuje k telu úplne prirodzene a bezprostredne, rovnako jednoducho dokáže zachytiť to, čo je skryté. Napriek nepopierateľnej senzualite nahých tiel do popredia vystupuje čosi iné. Podstata zobrazovaného človeka, jeho osobnosť, duch, duša...je možné to pomenovať rôzne podľa osobnej viery – je to esencia človeka. Dorota Sadovská znázorňuje ľudské telá ako dokonalé (krásne), tým zachytáva dokonalé ľudské bytosti. Napriek kráse, nie sú tieto bytosti ľúbivé, pretože sú úplne prirodzené, proste sú normálne. Toto je jedným z dôvodov zvláštnej príťažlivosti malieb Doroty Sadovskej.
Sabina Jankovičová
